História

Počiatky srbského štátu sú spojené s dvomi historickými územiami, a to s vnútrozemskou Raška a s prímorskou Duklja. Zo štátotvorného hľadiska sú Srbi medzi poslednými národmi na Balkáne, ktorí vytvorili vlastné organizované spoločenstvo.

Formovanie Srbska bolo v rámci Balkánu jedným z najkomplikovanejších procesov stredoveku. Striedavý tlak susednej Byzancie, Bulharska, Uhorska a ďalších európskych, ale aj ázijských štátov sa podpísal na ekonomickom, historickom či politickom vývoji celej srbskej krajiny. Ovplyvnené bolo i náboženské myslenie a tým aj kultúra, ktorá bola v rámci Srbska veľmi rôznorodá.

Mapa Srbska v 9. storočí

Počas 6. storočia do oblasti prišli prví Slovania. Pôsobil tu silný vplyv Východorímskej ríše, čoho výsledkom je dominantné zastúpenie Pravoslávnej cirkvi. V polovici 10. storočia vzniklo prvé kráľovstvo v Raške, ktorému vládol Časlav Klonimirović. Za vlády cára Dušana Veľkého (1331 – 1355) bola väčšina Balkánu ovládaná Srbskom. Po bitke na Kosovskom poli v roku 1389 sa Srbsko postupne dostalo pod nadvládu Osmanskej ríše.

Po početných povstaniach Srbsko v roku 1878 získalo samostatnosť (mesto Belehrad už v 1867). V roku 1912 sa Srbsko zúčastnilo prvej balkánskej vojny spolu s Čiernou Horou, Bulharskom a Gréckom. Srbská 1. armáda pod vedením princa Alexandra zvíťazila nad tureckou armádou v bitke pri Kumanove, a Srbsko dosiahlo rozšírenie svojho územia o väčšinu Kosova a časť Macedónie.

V roku 1914 v Sarajeve srbskí nacionalisti uskutočnili atentát na Františka Ferdinanda d’Este a po vypršaní ultimáta 28. júla vyhlásilo Rakúsko-Uhorsko Srbsku vojnu. Atentát na Ferdinanda d’Este, ktorého hlavnými páchateľmi boli mladí srbskí nacionalisti z Bosny, postavil Srbsko do ťažkej situácie. Rakúsko -Uhorsko vyvolalo ostrú kampaň proti Srbsku a proti Srbom žijúcim na území monarchie. Srbskí politici sa snažili vyvrátiť obvinenia a preto atentát ostro odsúdili. Vojne sa však nevyhli. Vojnu proti habsburskej monarchii zo začiatku Srbsko s pomocou čiernohorských vojakov viedlo. V roku 1914 však nastal zlom v ktorom Rakúsko -Uhorsko 6. novembra zaútočilo na celej fronte a srbská armáda sa prakticky zrútila. Už 3. decembra však armáda pod vedením generála Živojina Miešačky. vyrazila do obnovenia stability. Rakúsko – Uhorská línia na rieke Kolubare sa rozpadla. Tým bol oslobodený Belehrad, ktorý bol pod nadvládou Habsburgovcov iba 13 dní. Srbi sa tak stali stredom obdivu spojencov zo západu i z východu, hlavne vďaka porážke silnej armády. Tento úspech bol však neskôr nahradený veľkou stratou. Bulhari zabrali väčšinu územia Macedónska a Nemci s Rakúšanmi plánovali opätovný útok. Do čela armády bol teda opäť dosadený generál Živojin. Ten zatlačil bulharské vojska, ktoré Macedónsko neskôr opäť zabrala. Srbsko sa tak rozdelilo na dve oblasti. Severná bola okupovaná Rakúsko – Uhorskom a južná časť bola naopak pod bulharským vedením. Bulharsko sa na rozdiel od habsburskej ríše snažilo Srbsko kompletne zlikvidovať a tak na okupovanom území začala silná bulharizácia, ničenie dokumentov a kníh v srbčine a bulharský jazyk sa stal úradným jazykom na úradoch a v školách. V rokoch 1917-1918 sa armáda Srbska a ďalších spojencov dostala do vedenia a porazila nepriateľské štáty. Po vojne sa začalo formovať Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov.

Mapa Rakúsko-Uhorska a Srbska pred vypuknutím I. Svetovej vojny

Po skončení prvej svetovej vojny sa Srbsko stalo súčasťou Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov. Srbsko bolo teda centrom veľkého štátu, ktorý zahŕňal takmer polovicu Balkánskeho polostrova. Belehrad sa aj napriek tomu nezaradil medzi metropoly najmocnejších krajín Európy. Spojenie týchto juhoslovanských národov sa uskutočnilo po vzore zjednotenia Talianska alebo Nemecka a politici sa snažili sformovať jednotný juhoslovanský národ. Problém, ale nastal hlavne v Macedónsku, keď boli Macedónci považovaní za srbský národ. Preto sa veľká časť Macedóncov prihlásila k bulharskej národnosti a radikálnu časť týchto Macedóncov začali podporovať rôzne ozbrojené probulharské spolky. Srbi sa snažili Macedónske obyvateľstvo posrbštiť, a tak na území dnešnej republiky Macedónska posielali srbské kolónie. Tým začína srbský nacionalizmus, ktorý je neodmysliteľnou súčasťou dejín celého kráľovstva a aj modernej Juhoslávie. Problémy boli aj na území Kosova s Albáncami a v Bosne a Hercegovine s bosniackym ľudom. Medzinárodné problémy malo kráľovstvo hlavne s Maďarskom – spor o Vojvodinu, a s Bulharskom – povojnový spor o Macedónsko. Ideálne vzťahy nevládli ani s Albánskom, ktorý však nebol tak veľkých rozmerov.

V roku 1941, kedy boli kráľovské vojská porazené sa Kráľovstvo SHS rozpadlo a vznikli dva samostatné štáty a časť bývalého územia bola okupovaná cudzími vojskami. Chorvátsko sa dalo na stranu Nemecka. Srbsko však nie, a tak bola v Srbsku vojna veľmi krutá. V okupovanom Srbsku vznikol odboj ktorý viedol Draža Mihajlovič, neskôr sa stal ministrom obrany v exilovej vláde v Londýne. Konkurentom mu bol komunistický odboj ktorého vodcom bol Josip Broz Tito.

Mapa bývalej Juhoslávie ktorej súčasťou bolo aj Srbsko.

Po páde komunizmu sa rozhorela občianska vojna v Juhoslávii, počas ktorej sa postupne odtrhlo Slovinsko, Chorvátsko, Republika Macedónska aj Bosna a Hercegovina, Srbsko a Čierna Hora zostali v spoločnej federácii pod názvom Federatívna republika Juhoslávia, ktorej predstaviteľom bol Slobodan Miloševič. Organizácia Spojených národov neuznala štát ako následník po Juhoslávii, schválila ale túto federáciu. V roku 2002 sa federálny parlament rozhodol pre zmenu názvu a udelenie väčšie právomoci obom republikám. Tak bol názov štátu zmenený na Štátne spoločenstvo Srbsko a Čierna Hora. Čierna Hora však stále cítila potrebu sa úplne osamostatniť, a tak tento už viac menej samostatný štát, ktorý so Srbskom mal už len spoločnú obranú politiku, usporiadal 21. mája 2006 referendum o nezávislosti, v ktorom zvíťazili zástancovia nezávislosti a tak 3. júna vyhlásila nezávislosť. Srbsko následne vyhlásilo svoju nezávislosť 5. júna 2006.

V súčasnosti Srbsko usiluje o vstup do EU.

————–
mapa Srbského štátu je použitá zo stránky wikipedia.org